Chov králikov

Chov králikov

Ján Rafay

IMG_5869

Medzi tradičné drobnochovateľské aktivity na Slovensku patrí chov králikov. Mnohostranné produkčné a športové využitie králikov bolo podnetom na zvyšovanie početnosti zvierat, zlepšovania podmienok chovu a rozširovanaie produkčnej a exteriérovej variability zvierat.

Z hľadiska súčasnej štruktúry a početnosti chovov má dominantné postavenie chov akrálikov so samozásobiteľskou funkciou. Významné postavenie má aj športový chov plemenných zvierat, ktorý je zameraný na dosahovanie stanovených plemenných štandardov exteriéru. Okrajové postavenie má chov králikov na produkciu srsti, koží a špecializovaných genotypov pre biologický výskum. Podľa odhadov sa v roku 2011 chovalo na Slovensku 450 tis. ks samíc králikov, ktoré vyprodukovali 5 000 tis. ks zvierat väčšinou spracovaných jatočne.

V oblasti čistokrvného chovu králikov pôsobí chovateľská organizácia (Slovenský zväz chovateľov), ktorá odborne riadi a koordinuje aj prácu chovateľov králikov spojenú so šľachtením a udržiavaním plemien, organizovaním výstav a ďalšími chovateľskými aktivitami.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa začal intenzívne rozvíjať aj farmový chov brojlerových králikov, ktorý dosiahol svoj kvantitatívny a kvalitatívny vrchol v rokoch 2003 – 2004. V tom čase sa na špecializovaných farmách chovalo celkovo 12 tis. chovných samíc, ktoré vyprodukovali 400 tis. jatočných brojlerov. Vstupom Slovenska do spoločného poľnohospodárskeho trhu EÚ sa však produkčná kapacita tejto oblasti živočíšnej výroby postupne znižovala a do konca prvého desaťročia prakticky zanikla.

Veľký produkčný potenciál králikov by mohol byť stimulom pre ďalšie rozširovanie ich chovu všade tam, kde existujú krmovinové a ustajňovacie podmienky. Prostredníctvom efektívnej produkcie mäsa, kože a srsti tak môže chov králikov prispieť k prínosom vyplývajúcim z domácej prvovýroby.

Chov králikov – 1. Biologické vlastnosti králika

 

 

Biologické vlastnosti králika boli formované prostredím, v ktorom sa  tento druh vyvíjal. Sfarbenie tela, jeho veľkosť, tvar, fyziologické vlastnosti a spôsob života vo voľnej prírode tvoria komplex taxonomických znakov druhu, ktorý je v zoologickej taxonómii označovaný ako Oryctolagus cuniculus (orytein (gr.) = hrýzť, lagus (gr.) = zajac, cuniculus (lat.) = chodbička).  Blízkym príbuzným králika v zoologickom systéme je zajac poľný (Lepus europeus), ktorý sa však líši v mnohých znakoch, vlastnostiach a spôsobom života. Zajac a králik sa navzájom nepária. Porovnanie niektorých charakteristík obidvoch druhov prináša nasledovná tabuľka.

                        divý králik                                                                                                 1dnové mláda

tab. 1

V súčasnosti divožijúce populácie králikov obývajú väčšinu kontinentov. Okrem polárnych a tropických oblastí osídľujú územia s vhodnými podmienkami pre norový spôsob života s dostatkom rastlinnej potravy. Osídľovali celú Európu s výnimkou jej ľadovcových častí. S nástupom ľadových dôb populácie králikov ustupovali na juh,  na juhoeurópske a severoafrické  západné Stredomorie. Z tejto oblasti pochádzajú aj prvé písomné údaje o výskyte zvierat podobných králikom.  Feníčania okolo roku 1100 p.n.l. popísali ich hojný výskyt na východnom pobreží Pyrenejského (Iberijského) poloostrova. Králiky, ktoré Feníčania dovtedy nepoznali, im pripomínali domáceho damana (hebrejsky saphan, shaphan). Pomenovali ich preto týmto menom a krajinu, kde sa vo veľkých počtoch králiky vyskytovali nazvali  i-shephan-im.  Neskôr Rimania meno previedli do latinskej formy Hispania. A tak Španielsko vďačí za svoje meno práve králikom.

Kolískou úžitkového králikárstva sú teda stredomorské štáty (Taliansko, Francúzsko, Španielsko). Bohaté chovateľské tradície na týchto územiach siahajú do rímskeho staroveku. Zdomácňovanie ako postupná zmena  exteriéru a správania sa divožijúcich zvierat podľa požiadaviek človeka  sa začala pri králikoch uplatňovať relatívne neskoro. Je známe, že medzi  prvé domestikované zvieratá patria pes, koza a ovca, ktoré človek usmernene choval vo svojej blízkosti už pred viac ako 10 000  rokmi. Medzi prvými správami o úžitkovom využití králikov je  záznam od Plínia (23 – 79). Popisuje, že novorodené králiky (laurices)  predstavujú pre Rimanov pochúťku, o ktorej boli presvedčení,  že jej pravidelný konzum zabezpečuje ľudom mladistvý vzhľad,  zdravie a krásu.
 
1.1. Reprodukčná sústava

Klimatické podmienky pôvodných lokalít výskytu králika na stredomorskom pobreží Pyrenejského poloostrova  a  Severnej Afriky mu umožnili celosezónne párenie  hneď po dosiahnutí pohlavnej zrelosti. V krajinách mierneho pásma dochádza ku skráteniu času rozmnožovania na dobu vegetačného obdobia poskytujúceho dostatok potravy pre novú generáciu králikov. V našom zemepisnom pásme (t.j. 48 – 50 ° s.š.) sú divožijúce populácie králikov reprodukčne aktívne približne od apríla do septembra. Sezónnosť reprodukčnej aktivity je regulovaná dĺžkou svetelnej fázy dňa. Predlžovaním slnečného svitu dochádza k stimulácii hormonálnych systémov, ktoré vyvolávajú pohlavnú aktivitu samíc i samcov. V umelých podmienkach sa táto schopnosť využíva v chovoch na udržanie stabilnej reprodukcie tým, že chovným samiciam sa v zime predlžuje dĺžka svetelnej fázy dňa umelým prisvetlovaním (16 hodín svetlo : 8 hodín tma).

Pri pohlavnom (sexuálnom) rozmnožovaní cicavcov organizmov dochádza k tvorbe pohlavných buniek (gamét), ktoré vznikajú v špecializovaných orgánoch.  Vaječníky samíc produkujú vajíčka a semenníky samcov spermie. Z genetického hľadiska sú gaméty typické tým, že obsahujú polovičné množstvo genetickej informácie (tzv. haploidia). Splynutím spermie s vajíčkom vzniká oplodnená vajcová bunka (zygota) obsahujúca genetickú výbavu obidvoch rodičov. Jej delením sa postupne vytvárajú základy orgánov budúceho jedinca. Pri väčšine cicavcov vývoj plodu (embrya) prebieha v maternici (uterus), ktorá umožňuje vyživovať embryo prostredníctvom  placenty a krvného obehu matky.

Typickými vlastnosťami králikov sú mnohorodosť (multiparnosť), mnohopočetnosť vrhov a rýchle striedanie vrhov. Priemerná dĺžka gravidity (kotnosti, brezosti) králika je 31 – 33 dní, pričom optimálnym obdobím pre nasledovné oplodnenie je doba do 24 hodín po predchádzajúcom vrhu. Dokonca sú zaznamenané prípady, keď počas gravidity boli oplodnené ďalšie vajíčka a v maternici sa vyvíjali plody  rôzneho veku (superfetácia).

Ďalšou zvláštnosťou králika je schopnosť uvoľňovať vajíčka  pre oplodnenie na základe stimulov vonkajšieho prostredia (provokovaná ovulácia). Kým pri väčšine hospodárskych zvierat dochádza k cyklickým ovuláciám (hovädzí dobytok –  21  dní, ošípaná –  21 dní, ovca –  17   dní), samica králika ovuluje nepravidelne a provokovane. K ovulácii dochádza 8 – 13 hodín od podnetu. Základnými podnetmi na vyvolanie ovulácie môže byť párenie, bezprostredná prítomnosť samca, mechanická manipulácia  so zvieraťom, náhle krátkodobé zmeny teploty chovného prostredia,  kŕmenia, aplikácia dávky luteinizačného hormónu a pod.

Samičie pohlavné orgány Samičie pohlavné orgány

Samičie pohlavné orgány pozostávajú z párových vaječníkov, vajcovodov, dvoch materníc a jednej pošvy (vaginy).

Samice pohlavne dospievajú vo veku 4 – 8 mesiacov v závislosti od plemennej príslušnosti, výživy a technológie ustajnenia. Maličké plemená so živou hmotnosťou v dospelosti do 1,5 kg dospievajú skôr, obrovité plemená so živou hmotnosťou nad 5,5 kg dospievajú neskôr.

Samice brojlerových králikov sa zaraďujú do reprodukcie  obyčajne vo veku 17 – 18 týždňov. Optimálna výživa zabezpečujúca všetky dôležité živinové zložky urýchluje nástup pohlavnej dospelosti, nedostatok živín pohlavnú dospelosť odďaľuje.  Vo všeobecnosti možno uviesť, že pri prvom párení by mala mať samica minimálne 80 % svojej živej hmotnosti, ktorú dosahuje v dospelosti. Pri plemenách a líniách chovaných na produkciu mäsa to predstavuje minimálnu hmotnosť 3,8 kg.

Cieľom párenia je prenos samičích spermií do vajcovodov samice tak, aby došlo k splynutiu obidvoch pohlavných buniek – vajíčka a spermie.

Preniknutím jednej spermie do vajíčka dochádza k oplodneniu a vzniku oplodnenej bunky – zygoty, z ktorej sa vyvíja nový jedinec. Hoci sú vajíčka schopné oplodnenia bezprostredne po uvoľnení z vaječníkov, ku skutočnému splývaniu so spermiou dochádza až po 90 minútach po ich uvoľnení. Približne 72 hodín po oplodnení sa zygota pasívnym pohybom premiestni do maternice.  Zygota sa začína deliť na mnohobunkový útvar, z ktorého sa postupne vytvárajú základy budúcich orgánov nového jedinca. Po siedmich dňoch od oplodnenia  sa zárodočná bunka vyvinie do štádia blastocysty a zachytáva sa (nidácia) na vnútornej stene maternice. Rozdelenie blastocýst do rohov maternice je len zriedkavo pravidelné. V jednom rohu je obyčajne väčší počet embryí ako v rohu druhom. Okolo embrya sa vytvárajú zárodočné obaly chrániace vyvíjajúci sa zárodok pred mechanickým poškodením. V polovici gravidity, t.j. na 14. deň dosahujú plody spolu s plodovými obalmi veľkosť vlašských orechov. 

brušná strana tela Brušná strana tela

Približne 3 až 5 dní pred vrhom mláďat si samica začína vytrhávať zubami srsť z hrude  a vystiela ňou hniezdo. Po okotení samica obyčajne zožerie zvyšky tkanív (plodové obaly, pupočné šnúry, zrazená krv) a mláďatá poprikrýva materiálom z hniezda.

Za niekoľko hodín po pôrode mláďatá prvýkrát pijú mlieko. Mliečna žľaza samice má 4 alebo 5 párov mliečnych bradaviek súmerne rozložených na brušnej strane tela. Počas posledného týždňa gravidity dochádza k jej rýchlemu vývinu. V mliečnej žľaze bezprostredne po pôrode je pripravené mledzivo, ktorá sa tvorí ešte 2 až 3 dni po vrhu. Tento produkt mliečnych žliaz, podobne ako pri ostatných cicavcoch obsahuje vysoký podiel bielkovín s ochrannou funkciou pre mláďatá. Vlastné mlieko králika v porovnaní s inými druhmi hospodárskych zvierat má vysoký obsah bielkovín a tuku. Umožňuje intenzívny rast mláďat počas laktácie a efektívnu konverziu približne 2 g mlieka na 1 g prírastku ž.hm. Normálne rastúce mláďatá prijímajú výlučne materské mlieko do 21. dňa veku. Od tohto veku postupne prechádzajú na tuhé krmivo a príjem mlieka klesá. Odstav mláďat od samice sa uskutočňuje medzi 35. a 45. dňom ich veku.

Z rozdielu živej hmotnosti vrhu po narodení a na 21. deň možno vypočítať veľkosť laktácie:

produkcia mlieka21 = (hmotnosť vrhu pri pôrode – hmotnosť vrhu na 21. deň) x 2

Mladé králiky zdvojnásobujú pôrodnú živú hmotnosť za 6 dní. Produkcia mlieka samice stúpa až do veku mláďat 21 dní.

Popri normálnom priebehu kotnosti dochádza v niektorých prípadoch aj k anomáliám. Najčastejšie sa vyskytuje pseudogravidita (nepravá kotnosť). Prejavuje sa tým, že samica si už v polovici gravidity začína vytrhávať srsť na prípravu hniezda, ale nevrhne žiadne mláďatá. Pseudogravidita môže nastať:

  • keď pri pripustenej samici došlo k ovulácii, vytvorili sa žlté telieska, ale vajíčka z rôznych príčin neboli oplodnené (neplodný samec, defekty v pohlavných orgánoch atď.)

  • keď došlo k provokovanej ovulácii spoločne umiestnených samíc. V ojedinelých prípadoch môže ovuláciu vyvolať aj mechanická manipulácia so samicou (napr. pri presune z klietky,  kontrole zdravotného stavu a pod.).

Pseudogravidita trvá 17 – 18 dní a po jej skončení je samica opäť pohlavne aktívna a možno ju znova páriť.

Ďalšou anomáliou v rozmnožovaní je superfetácia – dvojité oplodnenie. Príčinou je to, že pri párení sa oplodnia vajíčka len  v jednom rohu maternice, kde sa začínajú vyvíjať. Ak dá  chovateľ pripustiť takúto samicu na 6. – 7. deň po predchádzajúcom párení (napr. pri skúške gravidity priložením k samcovi), pri druhom párení môže ovulovať druhý vaječník. Z neho pochádzajúce vajíčka môžu byť oplodnené a začnú sa vyvíjať v druhom maternicovom rohu. Prvé kotenie nastane na 28. – 31. deň po prvom pripustení a narodia sa z neho životaschopné mláďatá z prvého rohu maternice. Po tomto pôrode za týždeň sa samica znova okotí a vrhne mláďatá (obyčajne mŕtve) z druhého rohu.

Celý proces tvorby, dozrievania, uvoľňovania a oplodnenia vajíčok je kontrolovaný hormonálne. Aplikáciou exogénnych sérových gonádotropínov možno umelo stimulovať dozrievanie vajíčok vo vaječníkoch (v tzv. Graafových folikuloch) a následne vyvolať ovuláciu (vyplavenie) oplodnenia schopných vajíčok do vajcovodu. V posledných rokoch sa dostávajú do popredia postupy, ktoré pripravujú samice do estrálnej fázy bez aplikácie hormónov.  Okrem úpravy svetelného režimu, reštrikcie krmiva je to aj krátkodobá izolácia mláďat od laktujúcej samice.

Samčie reprodukčné orgány Samčie reprodukčné orgány

Samčie reprodukčné orgány sa skladajú zo semenníkov, semenovodov, prídavných žliaz a kopulačného orgánu – penisu.
Semenníky dospelých samcov sú uložené mimo brušnej dutiny a pri mláďatách začínajú intenzívnejšie  rásť od 5 týždňov  veku. K prvým prejavom  sexu-álneho správania sa samcov dochádza vo veku 80 – 90 dní. Pri spoločnom ustajnení sa  vzájomne napádajú a spôsobujú si často poranenia. Pravidelné tvorba spermií – spermiogenéza začína vo veku 80 – 100 dní. Pohlavná dospelosť definovaná ako vek, pri ktorom je stabilná produkcia spermií, nastáva pri strednohmotnostných králikoch  okolo 210 dní veku. Objem vyprodukovaného ejakulátu (zmes výlučkov prídavných samčích žliaz a spermií) pri dospelých samcoch dosahuje 0,3 až 2,0 ml. Priemerná koncentrácia spermií je 150 mil. – 500 mil. ks v 1 ml ejakulátu.

1.2. Tráviaca sústava

Podmienky prostredia, v ktorých sa vyvíjali populácie predchodcov dnešných králikov sformovali aj anatomickú skladbu a fyziologické funkcie tráviacej sústavy tohto živočíšneho druhu. Prevažne rastlinné krmovinové zdroje s vysokým obsahom vlákniny stimulovali vznik a zdokonalenie špecializovaných častí a  funkcií tráviaceho traktu.

Základné časti tráviacej sústavy sú: ústna dutina, pažerák, žalúdok, tenké črevo, slepé črevo, hrubé črevo a konečník.

Ústna dutina s charakteristickým zubným vzorcom umožňuje príjem suchých, na vlákninu boha-tých zložiek potravy. Predné hryzáky dorastajúce počas celého života umožňujú ohlodávanie aj tvrdých drevených materiálov. Zadné stoličky počas rýchlych žuvacích pohybov čelustí (až 130 /min) drtia odhryznuté časti krmiva na menšie kúsky. Tenkostenný žalúdok vakovitého tvaru má prie-merný objem pri stredných plemenách 150 – 200 ml. Dochádza v ňom k intenzívnemu okyseľovaniu prijatého krmiva žalúdočnou kyselinou. Pri porovnaní kyslosti žalúdkov rôznych hospodárskych zvierat sa zistilo, že vnútorné prostredie žalúdka králika je najkyslejšie zo všetkých hospodársky využívaných druhov. Vysoká kyslosť zohráva zrejme dôležitú úlohu pri potláčaní pôsobenia choroboplodných baktérií v ďalších častiach tráviaceho traktu. Svedčí o tom aj skutočnosť, že tesne po odstave mláďat t.j. vo veku 28 – 35 dní, nie je žalúdočné prostredie dostatočne kyslé, čo vedie ku zvýšenému úhynu tejto vekovej kategórie zvierat. Kyslé prostredie ďalej umožňuje pôsobenie enzýmov, ktoré odštepujú základné stavebné zložky z vysokomolekulárnych živín. Žalúdok slúži ako rezervný vak pre ďalšie tráviace procesy tenkého čreva a pri zdravých zvieratách sa nikdy úplne nevyprázdni.

traviaca sustava Traviaca sustava (kliknutim zväčšíte obrázok)

Zo žalúdka postupuje rozdrtené a premiešané krmivo do tenkého čreva. Tenké črevo svojou dĺžkou a anatomickou stavbou umožňuje odštepovanie a  vstrebávanie základných živinových zložiek pochádzajúcich z krmiva.

Na prechode medzi tenkým a hrubým črevom sa nachádza slepé črevo. Predstavuje predĺžený vakovitý orgán s objemom 500 – 600 ml a jeho hlavná funkcia sa realizuje pri využívaní vlákniny. Vláknina je totiž po chemickej stránke zložená z jednoduchých cukrov, ktoré sú navzájom pospájané pevnými chemickými väzbami. Vyššie  živočíchy nie sú schopné produkovať enzýmy, ktoré dokážu štiepiť tieto  väzby a preto sa vláknina vylučuje z organizmu v podstate nevyužitá. Všetky bylinožravé živočíchy majú prispôsobené časti tráviacej sústavy na využitie rastlinného krmiva, ktoré obsahuje vysoký podiel vlákniny. Králik má pre trávenie vlákniny prispôsobené objemné slepé črevo (tvorí až 1/5 objemu celej tráviacej sústavy). Vnútorné steny slepého čreva sú osadené jedno-bunkovými mikroorga-nizmami – celulolytickými baktériami, ktoré sú schopné štiepiť tieto chemické väzby. Ich rozštiepením  sa uvoľnia zlúčeniny, ktoré organizmus králika môže ďalej využívať vo svojej látkovej premene. Natrávené krmivo s vysokým obsahom vlákniny putuje z tenkého čreva do slepého čreva, kde počas niekoľkých hodín prebieha štiepenie (degradácia) molekúl vlákniny. Takto natrávená hmota sa posúva pohybmi stien slepého čreva do hrubého čreva, cez ktoré prechádza bez podstatných zmien. Formuje sa tu do mäkkých strapcovitých útvarov, ktoré si králik vyberá priamo z konečníka do ústnej dutiny. Odtiaľ prechádzajú cez žalúdok znova do tenkého čreva, kde dochádza k opätovnej resorbcii (vstrebávaniu) využiteľných zložiek živín do krvného obehu. Na konci tenkého čreva sa táto hmota dostáva bezprostredne do hrubého čreva, kde sa odvodňuje a formuje do typického králičieho trusu. Celý proces  opätovného využívania celulolytických živinových zložiek sa nazýva cekotrofia a umožňuje králikovi čiastočné využitie vlákniny z krmiva. Králik je schopný z prijatej vlákniny využiť 14 – 19 %. Pre porovnanie účinnosti využitia vlákniny (straviteľnosti) možno uviesť prežúvavcov (hovädzí dobytok, ovce, kozy, raticová zver), kde sa prijatá vláknina využíva s účinnosťou 45 – 60 %.

Zo základných zložiek, ktoré ovplyvňujú nutričnú hodnotu kŕmnej dávky sa najčastejšie uvádzajú  nasledovné živiny:

Dusíkaté látky (NL) sa označujú buď v percentách alebo v gramoch (g/100 g krmiva) a ich obsah v kŕmnych zmesiach tvorí od 17 % (výkrm) do 20 % (laktujúce samice). Pre králiky vo výkrme to predstavuje 4,5 – 5,5 g stráviteľných bielkovín na 1 kg ž.hm., pre laktujúce samice 6,5 – 7,0 g /1 kg ž.hm.  

Vláknina uvádzaná podobne ako NL v % ( resp. g/100g krmiva) predstavuje komplex polysacharidov, ktoré obsahujú chemické väzby s rôznou degradovateľnosťou (štiepiteľnosťou). Okrem priameho využitia počas cekotrofie tvorí mechanickú výplň tráviaceho traktu a zabezpečuje správnu funkciu pohybov črevných stien (peristaltika). V granulovaných krmivách sa jej obsah udáva od 12 do 16 % čo predstavuje denný príjem od 0,5 do 2,0 g/1 kg ž.hm. Koncentrácia vlákniny ovplyvňuje nepriamo úmerne využiteľnosť bielkovín. Čím je obsah vlákniny v krmive vyšší, tým menší podiel bielkovín z ich celkového obsahu v krmive organizmus králika využije.

Tuk predstavuje skupinu chemických zlúčenín, ktoré sa vyznačujú vysokým obsahom  energie. Tuky majú vysokú stráviteľnosť a väčšinou slúžia ako zdroj energie pre organizmus. Ich priemerná koncentrácia v krmive  má byť od 2,5 do 5,0 %, čo predstavuje denný príjem 0,25 – 1,0 g/ kg ž.hm.

Energia udávaná obyčajne ako metabolizovateľná energia sa vyjadruje v džauloch (J)  a v ich násobkoch (kilodžauloch – kJ, megadžauloch – MJ ).  Udáva energiu uloženú v chemických väzbách vysokomolekulových zlúčenín (polysacharidy, tuky, čiastočne bielkoviny), ktorá sa využije v látkovej premene organizmu. V granulovaných zmesiach pre králiky je jej hodnota  od 8,5 do 11,5 MJ / kg krmiva, čo predstavuje denný prísun pre zviera od 0,7 (mláďatá pri odstave 28 dní) do 2,5 MJ  (samice na  21. deň laktácie). Čím je krmivo energeticky bohatšie tým je jeho spotreba nižšia a naopak.

Ďalšie zložky výživy (minerálne látky, vitamíny, voda) síce neprispievajú do  energetického metabolizmu králika, ale svojou významnou funkciou v molekulách emzýmov, hormónov a ďalších biologicky aktívnych látkach zabezpečujú správny priebeh metabolických reakcií. V komplexných kŕmnych zmesiach sú prirodzené obsahy jednotlivých živín, ktoré pochádzajú zo zložiek zmesi optimalizované pridávaním koncentrátov (premixy) minerálnych látok a vitamínov.

Voda tvorí z celého organizmu králika podiel okolo 70 %. Jej význam spočíva v tom, že v bunkách i medzi bunkami jednotlivých tkanív a orgánov vytvára prostredie na priebeh metabolických pochodov. Dostatok hygienicky nezávadnej pitnej vody  v požadovanom  množstve je preto prvoradou podmienkou zvlášť v chovoch, kde zvieratá prijímajú krmivo s vysokým obsahom sušiny.

Koncom osemdesiatych a v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia sa začali v chove králikov intenzívnejšie využívať rôzne kŕmne prídavky (aditíva), ktoré zvyšovali prírastky, znižovali spotrebu krmiva a minimalizovali ukazovatele  chorobnosti a úhynu.

2. Plemená králikov

 

Súčasné populácie králikov vznikli z jedného spoločného druhového predka – králika divého. Vďaka vysokej plodnosti a krátkemu generačnému intervalu sa chovateľom  králikov podarilo vytvoriť množstvo populácií, ktoré sa od pôvodného divého králika líšia vo sfarbení tela, jeho živej hmotnosti a exteriérových znakoch, štruktúre srsti ale aj v typoch správania sa a fyziologických  odchýlkach. Genetická tvárnosť populácií králikov bola hlavnou príčinou masového rozšírenia králikárstva za posledných 200 rokov. Kým v XIX. storočí sa hlavný dôraz kládol na hospodárske využitie králikov, začiatkom XX. storočia sa hlavne v nemecky hovoriacich  častiach Európy začalo chovateľstvo uberať po ceste čistokrvnej plemenitby. Nové poznatky o dedičných znakoch a vlastnostiach králikov boli budované na  podklade znovuobjavených  Mendelových pravidiel dedičnosti kvalitatívnych znakov(1901).

Dedičná premenlivosť v znakoch a vlastnostiach králikov vzniká v dôsledku  dedičných zmien (mutácií). Vplyvom mutácií vznikali jedince líšiace sa od divých králikov vo farbe a štruktúre srsti,  veľkosti tela a pod. Prví chovatelia sa snažili takéto  zmeny zachovať podľa skúsenosti, že podobní  rodičia dávajú podobné potomstvo. Zvieratá s odchýlkami  fenotypu – výzoru (fenotyp z  gr. phainomai – zjavujem sa, prejavujem sa)  navzájom párili, čím vznikali skupiny zvierat – populácie,  ktoré sa vyznačovali typickými znakmi a vlastnosťami  odlišnými od iných populácií králikov. S rozvojom  zootechniky sa takéto populácie presne definovali a dali  základ súčasným plemenám. Plemeno je z tohto hľadiska  primerane početná skupina zvierat  vyznačujúca sa typickými plemennými znakmi a vlastnosťami, ktoré sú  dedičné a teda sa prenášajú na ďalšiu generáciu všetkých príslušníkov daného plemena. Dôležitou  vlastnosťou plemien je schopnosť vzájomného kríženia jedincov rôznych plemien,  ktorá je podmienená tým, že plemeno vzniká v rámci jedného  zoologického druhu.

V súčasnosti platný Vzorník plemien králikov uvádza 74 plemien a množstvo mutácií (rázov) farby a kresby srsti. Historicky sa tieto plemená rozdeľujú podľa živej hmotnosti v dospelosti na 4 skupiny: obrovité plemená, stredné, malé a zdrobnené. Veľkosť tela je  podmienená dedične a podľa súčasných predstáv  ju spôsobuje komplex génov, ktoré svojimi alelami vyvolávajú buď intenzívnejší priebeh procesov súvisiacich s rastom živej hmotnosti (obrovité králiky) alebo spôsobujú ich útlm (zdrobnené králiky). V závislosti od zostavy týchto alel sa vyvíjajú aj v rámci plemena  zvieratá s rozdielnou konečnou živou hmotnosťou, čo sa prejavuje ako vnútroplemenná premenlivosť. Významný podiel na prejave  rastových génov má prostredie (výživa, zdravotný stav).

V našich chovoch sa najčastejšie chovajú nasledovné plemená:

belgický obor (BO) Belgický obor (BO)

Pre vysokú živú hmotnosť si získal obľubu chovateľov typický zástupca obrovitých králikov – belgický obor (BO). Zvieratá tohto plemena dosahujú živú hmotnosť v dospelosti nad 7 kg a nie sú zriedkavé jedince, pri ktorých sa hmotnosť blíži k hranici 10 kg.
Prvé zmienky o králikoch so živou hmotnosťou presahujúcou 5 kg  a dĺžkou tela 60 cm sú z roku 1825 z okolia flámskeho Gentu a neskôr (1850) zo severného Francúzska. Vznikli usmerneným výberom najväčších jedincov s cieľom ich lepšieho využitia ako jatočných zvierat na produkciu mäsa a kože.
Odhaduje sa, že v roku 1890 bolo na severozápadnom pobreží dnešného Belgicka asi 15 000 chovateľov belgických obrov. Na prelome XIX. a XX. storočia sa prvé zvieratá dostali na územie Nemecka, kde bol v roku 1893 spracovaný ich prvý plemenný štandard.

novozélandský biely králik (Nb) Novozélandský biely králik (Nb)

Stredné plemená tvoria  najpočetnejšiu skupinu králikov, z ktorej sa použilo najviac plemien pri šľachtení brojlerových línií. Najznámejším zástupcom je asi novozélandský biely králik (Nb). Z genetického hľadiska predstavujú zvieratá albinotické fenotypy. Králik bol vyšľachtený  v medzivojnovom období XX. storočia. Na jeho tvorbe sa podieľali šľachtiteľské farmy a majitelia veľkých chovov v americkej Kalifornii. Tým bol daný aj cieľ šľachtenia – králiky  s vysokými parametrami mäsovej úžitkovosti a odolné voči farmo-vým podmienkam chovu. Z východiskových plemien sa na tvorbe  Nb podieľali novozé-landský červený a údajne  dlhosrstý angorský králik a normálnosrstý albín. Do Európy sa prvé Nb zvieratá dostali začiatkom päťdesiatych rokov. Na Slovensku ich mohli chovatelia vidieť po prvýkrát v  šestdesiatych rokov, keď sa importovala prvá väčšia skupina zvierat.

novozélandský červený králik (Nč) Novozélandský červený králik (Nč)

O pôvode ďalšieho zástupcu stredných plemien – novozélandského červeného králika (Nč) nie sú jednoznačné informácie. Jedna z verzií je, že tzv. škótske králiky priviezol jeden anglický osadník na Nový Zéland začiatkom 19. storočia a tieto zvieratá slúžili ako východiskové genotypy pri tvorbe novozélandského králika. V roku 1909 bolo prvých päť kusov zvierat so žltočerveným sfarbením srsti privezených do San Francisca a neskôr do Los Angeles. Predpokladá sa, že na ďalšom šľachtení králikov sa podieľali divožlté belgické obrovité králiky a zajačie králiky. Povesť o dobrých úžitkových vlastnostiach novozélandských králikov spôsobila, že už krátko pred prvou svetovou vojnou boli privezené do Anglicka a Holandska. Podľa dostupných záznamov boli prvé novozélandské červené králiky privezené na Slovensko v medzivojnovom období (tridsiate roky XX. stor.).

Kalifornský králik (Kal) Kalifornský králik (Kal)

Kalifornský králik (Kal) patrí medzi králiky  s tzv. čiastočným (resp. neúplným) albinizmom. Typ kresby je charakteristický sfarbením ušníc, masky (časť okolo nozdier), distálnych častí končatín a chvosta. Geneticky je podmienená prítomnosťou aliel anan. Zvláštnosťou tejto alely je to,  že pigment sa  vyvíja v závislosti od teploty kože zvieraťa. V chladnejšom prostredí sú farebné znaky intenzívne, v teplom prostredí svetlejšie. Podľa zachovaných údajov bol prvým šľachtiteľom tohto  plemena Američan G. West, ktorý v roku 1922 krížil  činčilu s ruským králikom a ich potomstvo s novozélandským  bielym. Cieľom Westa bolo získať popri Nb ďalšie plemeno  s dobrými ukazovateľmi mäsovej úžitkovosti.  Plemeno bolo vystavené po prvýkrát v roku 1928, o jedenásť rokov neskôr bolo zaradené do vzorníka plemien  (Standard of Perfection). V roku 1947 sa kalifornský králik dostal  do Anglicka, odkiaľ sa vo veľkých populáciách prenášal na kontinent. Prvé záznamy o kalifornských králikoch na Slovensku sú zo začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia.

činčila veľká (Čv) Činčila veľká (Čv)

Rozšíreným plemenom v našich drobnochovoch je činčila veľká (Čv). Činčilové  sfarbenie bolo pri králikoch po prvýkrát popísané v roku 1913 Dybowskim v Paríži.  Uvádza, že najprv krížil ruských králikov s divými. Získané krížence páril s modrými a malými striebornými králikmi a ich potomstvo získalo sfarbenie činčily. Z genetického hľadiska je činčilové sfarbenie srsti (názov odvodený zo sfarbenia  juhoamerickej činčily) spôsobené zonálnym rozmiestnením pigmentu (t.j. do pásov usporiadaných pigmentových granúl v chlpoch). Geneticky je toto sfarbenie podmienené alelami génu A (achiachi).

O chovateľských tradíciách na Slovensku svedčí aj skupina plemien, ktoré boli vyšľachtené domácimi chovateľmi. (holíčsky modrý, zemplínsky, nitriansky, zoborský, liptovský lisko, slovenský sivomodrý rex, slovenský pastelový rex). Z hľadiska mäsovej úžitkovosti sa z národných plemien využívajú tieto populácie:

Nitriansky králik (Ni) Nitriansky králik (Ni)

Nitriansky králik (Ni) je spojený s menom Jaroslava Zelníka z Nitry, ktorý toto plemeno vyšľachtil pomocou ruských, francúzskych strieborných a kalifornských králikov v roku 1975. Ide o predstaviteľa mäsového typu králika s vysokou reprodukčnou a rastovou intenzitou. Napriek diskusiám o exteriérovej podobnosti s Kal králikom je zrejmé, že nitriansky králik má všetky atribúty domáceho plemena.

zoborský králik (Zo) Zoborský králik (Zo)

Ďalším plemenom pôvodom  z Nitry je zoborský králik (Zo). Z genetického hľadiska ide o zaujímavé spolupôsobenie (interakcia) dvoch génov pre ruskú kresbu a holandskú strakatosť, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú akromelanistickú kresbu (sfarbenie koncových častí tela) bez sfarbenia nosnej časti hlavy a predných končatín. Zvieratá sú zmäsilé s vysokými hodnotami mäsovej úžitkovosti.

Väčšina neorganizovaných chovateľov chová rôzne medziplemenné krížence, ktorá sa však vyznačujú dobrými rastovými reprodukčnými a jatočnými vlastnosťami. Ich veľkou výhodou je aj adaptácia na lokálne podmienky.

Technológia a technika chovu

 

 Ustajnenie

Prirodzený biotop (lokalita výskytu vo voľnej prírode) formoval králika a jeho požiadavky na ustajnenie v umelých chovoch. Ako pôvodný obyvateľ stredomorského pieskového pobrežia Pyrenejského poloostrova a časti pobrežia Severnej Afriky si králik vyhrabával v pieskových pôdach nory, v ktorých sa rozmnožoval a nachádzal ochranu pred nepriateľom a nepriaznivým počasím. Stredoveký spôsob chovu králikov v leporáriách prešiel v 18. storočí na maštalný chov, keď sa králiky začali chovať v maštaliach pod veľkými hospodárskymi zvieratami. V 19. storočí hlavne na francúzskom vidieku sa králiky ustajňovali už do  klietok, v ktorých prebiehal celý reprodukčný a rastový cyklus.

Hlavným cieľom produkčného chovu králikov je buď celoročná alebo sezónna produkcia mladých  králikov na jatočné spracovanie.

Minimálne biologické požiadavky králika možno zhrnúť do nasledovnej tabuľky:

tab. 2
drobnochov 

V drobnochovateľských podmienkach, ktoré sú charakteristické malými koncentráciami zvierat vo vonkajších  králikárňach nie je  vo väčšine prípadov problém dodržať tieto podmienky. Nevýhodou takýchto králikární je náročnejšia starostlivosť o zvieratá počas zimy a sezónna reprodukcia. Väčšie uzavreté chovné priestory umožňujú celoročnú produkciu zvierat, ale majú väčšie nároky na udržiavanie mikroklimatických podmienok vo vnútri chovného priestoru (teplota, vlhkosť a výmena vzduchu, fotorežim, odpratávanie hnoja atď.). Pri svojpomocnej výstavbe králikárne je klasické drevo často nahrádzané inými materiálmi. Popri cene je dobré mať na pamäti aj tepelnoizolačné vlastnosti takýchto materiálov a možnosť ich pravidelnej dezinfekcie. Pri stavbe takýchto králikární je dobré uplatniť  niektoré stavebné prvky, ktoré môžu podstatne zjednodušiť starostlivosť o zvieratá. Takými prvkami sú  napr. kŕmidlá s násypníkom na vonkajšej strane dverí, fľaškové napájačky, obitie drevených rohov v chovnom priestore plechom a pod. 

roštové dielce

Často používanou podlahou sú roštové dielce (drevené alebo kovové) umožňujúce prepad trusu a tekutých exkrementov mimo chovný priestor. Dôležitým faktorom je aj umiestnenie králikárne vzhľadom na svetové strany, prevládajúce prúdenie vzduchu či potenciálny vplyv na susedné obydlia. Tiež je dôležité si uvedomiť, že priemerná produkcia hnoja od jednej samice za rok je asi 1 m3. Mnoho nápadov a rád môžu záujemcovia nájsť na špecializovaných domovských stránkach.

Kŕmenie.

Racionálne kŕmenie králikov by malo byť založené na poznatkoch o anatómii tráviacej sústavy a fyziológii trávenia. Priemerná denná spotreba kompletného granulovaného krmiva predstavuje pri brojlerových králikoch nasledovné hodnoty:

  • plemenné samce, samice mimo reprodukcie            50 – 80  g

  • rastúce mláďatá vo veku 2,5 mesiaca                      50-200 g

  • laktujúca samica na 21.deň laktácie                       200-300 g    

Potreba živín
Prvoradý význam má správne posúdenie výživnej hodnoty krmiva. Pri chemickom rozbore krmív sa obvykle zisťuje percento vody hlavných organických živín (dusíkaté látky, tuk, vláknina) a popolovín. Bezdusíkaté výťažkové látky (BNLV) predstavujú množstvo škrobu, cukrov, organických kyselín a ostatných  vo vode rozložiteľných bezdusíkatých látok. Potreba živín sa vyjadruje v percentách alebo v gramoch na 1 kg krmiva. Súčet uvedených živín vyjadruje sušinu krmiva.

Potreba sušiny sa mení podľa fyziologického stavu zvieraťa, hmotnosti a úžitkovosti. Sušinou sa hodnotí objemnosť kŕmnej dávky, ktorá zabezpečuje pocit nasýtenosti zvieraťa. Spotreba sušiny pre králika sa pohybuje od 3 do 7 % zo živej hmotnosti.

Živiny obsiahnuté v  krmivách sú látky, ktoré z funkčného hľadiska delíme na stavebné, energetické a biokatalytické.

Zo základných stavebných látok sú najdôležitejšie dusíkaté látky (N-látky alebo NL) a z nich predovšetkým bielkoviny, ktoré sa skladajú zo základných zložiek –  aminokyselín. Aminokyseliny (AK) sa z hľadiska dôležitosti pre organizmus rozdeľujú na postrádateľné (neesenciálne) a nepostrádateľné (esenciálne). Postrádateľné AK je organizmus schopný vytvoriť vlastnými biochemickými pochodmi, kým nepostrádateľné (arginín, histidín, izoleucín, leucín, tryptofan, lyzín, metionín, fenylalanín, treonín, valín) musia byť do organizmu dodané v krmive. Z hľadiska potreby N-látok je veľmi dôležitá vyrovnanosť obsahu jednotlivých nepostrádateľných aminokyselín. V tradičných krmivách králikov sú lyzín a metionín zastúpené v malom množstve a preto sa stávajú limitujúcimi. Počas spracovávania krmiva v tráviacom systéme králika dochádza k enzymatickému  rozkladu zložených organických molekúl na ich nižšie jednotky (napr. bielkoviny na aminokyseliny, tuky na mastné kyseliny), ktoré sa absorbujú (prenášajú) z tenkého čreva do krvi. Podiel organizmom  využitej časti z celkového množstva prijatých živín sa nazýva stráviteľnosť. Čím je vyššia stráviteľnosť, tým je lepšie využitá živina.

stráviteľnosť Stráviteľnosť

Každá činnosť organizmu je spojená so potrebou energie, ktorá je dodávaná do organizmu krmivom. Celková energetická hodnota jednotlivých krmív sa úplne nevyužíva, čo je závislé od ich stráviteľnosti. Stráviteľnosť jednotlivých krmív  a živín pri rôznych druhoch hospodárskych zvierat je odlišná a spôsobená odlišnosťou v stavbe tráviacich ústrojov. Koncentrácia živín potrebných na zabezpečenie metabolických potrieb vplýva na príjem krmív. Energetická hodnota krmiva pre králiky sa vyjadruje ako metabolizovateľná energia (ME) alebo ako stráviteľná energia (SE) a vyjadruje sa v MJ (megajoule – megadžaul) na  1 kg krmiva. Úroveň energie v kŕmnych zmesiach pre jednotlivé kategórie králikov  sa udržuje na úrovni od 8 do 11 MJ na 1 kg zmesi. Energetickú potrebu každého zvierat zabezpečujú sacharidy, tuky, dusíkaté látky a všetky organické zlúčeniny. Energetickú potrebu králika z veľkej časti zabezpečujú zrniny (pšenica, ovos, jačmeň kukurica) a okopaniny obsahujúce jednoduché sacharidy a ľahko stráviteľné sacharidy vo forme škrobu. Pri králikoch je malá tvorba enzýmov napomáhajúcich tráveniu škrobu (amylolytické enzýmy) hlavne po odstave králikov, a preto väčšia časť škrobu sa dostáva do hrubého čreva a trávi sa mikrobiálne v slepom čreve. Škrob sa v slepom čreve mikroorganizmami trávi až na kyselinu mliečnu. Nadmerné množstvo kyseliny mliečnej narušuje prirodzenú kyslosť a funkciu slepého čreva, zároveň aj  prednej časti hrubého čreva, ktoré majú hlavnú úlohu pri tvorbe mäkkých výkalov, tak dôležitých pre výživu králika. Často dochádza k sacharidovému preťaženiu, čo vedie k premnoženiu baktérií produkujúcich enterotoxíny a  vyvolaniu hnačiek. Tomuto preťaženiu je možné zabrániť varením škrobu alebo inou tepelnou úpravou krmiva. Okrem ľahko stráviteľných sacharidov, krmivá obsahujú aj vo vode ťažko rozložiteľnú celulózu, hemicelulózu, lignín, pentózany a pektínové látky. Súhrnne sa tieto zložky nazývajú vláknina.

Vláknina síce nepriaznivo ovplyvňuje energetickú hodnotu krmiva, ale je nevyhnutným regulátorom tráviacich pochodov. Jej vysoký obsah znižuje trávenie ostatných organických živín aj minerálnych látok krmiva. Stráviteľnosť vlákniny zabezpečujú iba mikroorganizmy nachádzajúce sa v slepom a hrubom čreve. Podiel vlákniny v krmivách pre králiky sa pohybuje medzi 12 až 25%. Podiel vlákniny v zmesiach sa optimalizuje na úroveň 14 až 16 %. Vyšší podiel vlákniny je výhodný pre dospelé zvieratá v období pohlavného pokoja. Ak skrmujeme krmivo so zvýšeným obsahom vlákniny, králiky vykonávajú častejšie cekotrofiu, čím kompenzujú vyššie straty endogénnych N-látok. Pri nízkom podiele vlákniny v dávke sa znižuje príjem krmiva a predlžuje sa črevná retencia, pričom vzniká predispozícia k hnačke.

V menšej miere energetickú potrebu zabezpečuje tuk obsiahnutý v zrninách a extrahovaných šrotoch. Optimálny obsah tuku v krmive je do 5 %. Prídavok rastlinného alebo živočíšneho tuku sa používa na zvýšenie koncentrácie energie v krmive.  

K biokatalytickej činnosti organizmu patria minerálne látky a vitamíny, ktoré regulujú rozsah metabolických procesov. Potreba minerálnych látok je vysoká aj na stavbu organizmu. Králik má významné požiadavky na vápnik, fosfor, sodík, draslík, horčík, chlór a síru (koncentrácie týchto prvkov sa vyjadrujú v gramoch na 1 kg krmiva – g/1kg). Ďalej potrebuje dostatočný prísun mangánu, železa, medi,  selénu, jódu a zinku (koncentrácie týchto prvkov sú udávané v miligramoch na 1 kg krmiva – mg/1kg alebo tiež v jednotke ppm – milióntiny z celku). Sú dôležité pre stavbu kostry, tvorbu produktov a významne sa podieľajú na tráviacich procesoch. Nedostatok minerálnych látok má za následok zdravotné problémy a zhoršenie úžitkovosti. Zároveň treba brať do úvahy aj vzájomné ovplyvňovanie jednotlivých prvkov. Nadbytok vápnika znižuje využitie fosforu a horčíka. Nedostatok horčíka vyvoláva dekalcifikáciu (odvápnenie) kostry, stratu chlpov a spomalenie rastu. Prebytok horčíka veľmi zle znášajú všetky monogastrické zvieratá. V dôsledku zvýšeného prísunu horčíka vznikajú poruchy v premene vápnika a zinku, ktoré negatívne pôsobia na činnosť srdca. Správny pomer vápnika a fosforu je 2:1, ale potrebný je aj dostatočný prísun vitamínu D. Využitie draslíka je v priamom spojení s vitamínom E.

Dostatok minerálnych látok  v správnom vzájomnom pomere v kompletných kŕmnych zmesiach zabezpečujú premixy minerálnych látok. Majú vyrovnávať nedostatok prvkov, ktoré sa nachádzajú v zmesi z jednotlivých komponentov.

Vitamíny sú špecificky účinné látky, ktoré pôsobia ako biokatalyzátory metabolických dejov. Mikroflóra zažívacieho traktu králikov v dostatočnom množstve vytvára vitamíny skupiny B a vitamín K. Nevyhnutné sú vitamíny rozpustné v tuku (A, D, E a K). Pre veľkochovy sa normujú pre komplexné dávkovanie aj vitamíny skupiny B. V menšej miere trpia králiky na nedostatok vitamínu C, prevažne iba  pri vyššej záťaži a pri vysokých teplotách prostredia. Odporúčajú sa v tomto období používať vo vode rozpustné vitamínové premixy po dobu 4 až 5 dní pričom sa má táto aplikácia zopakovať po 3 až 4 týždňoch.  Vzhľadom na nebezpečenstvo predávkovania je potrebné dodržiavať postup aplikácie komerčných vitamínových prípravkov podľa priloženého návodu.

Voda je nevyhnutnou zložkou dennej výživy. Denná potreba závisí na kvalite a zložení kŕmnej dávky, na ročnom období a teplote prostredia, na zdravotnom a  fyziologickom stave, veku a hmotnosti zvierat. Všeobecne králik potrebuje množstvo vody zodpovedajúce 2 – 2,5 násobku prijatej sušiny krmiva. V závislosti od fyziologického stavu, teploty prostredia a hmotnosti spotrebuje intenzívne rastúci králik vo výkrme 0,2 – 0,5 l, kotná samica 0,4 – 0,6 l, dojčiaca samica bezprostredne po pôrode 0,6 – 0,8 l a samica v maximálnej laktácii ( t.j. 18. – 21. deň po okotení) 0,8 – 1,5 l vody denne. Pitná voda musí byť zdravotne nezávadná a dostupná pre zviera bez obmedzenia. Niektorým chovateľom sa osvedčilo znížovať pH vody na 5 – 5,3 (prídavkom octu v množstve 200 ml na 8 l vody). Taktiež je možné použiť 25 ml kyseliny chlorovodíkovej (k.soľnej) na 100 l vody ako prevenciu črevných ochorení. Na zníženie pH (t.j. okyslenie) je na trhu niekoľko prípravkov, ktoré sa komponujú ako zmes rôznych organických kyselín. Okrem zlepšenia chuti a  dezinfekcie pitnej vody zároveň tieto prípravky odstraňujú vodný kameň  v rozvodovom napájacom systéme .

Krmivá pre králiky

Vo farmových chovoch brojlerových králikov sa využívajú výlučne kompletné granulované kŕmne zmesi. Sú to vo vhodnom pomere zamiešané objemové suché krmivá (senné múčky 20 – 40%), obilniny a mlynské kŕmne zvyšky (spolu do 50 %), extrahované šroty a pokrutiny (do 20 %). Ďalej môžu byť zaradené strukoviny, cukrovarské rezky, sušené mlieko, kvasnice, minerálne látky a vitamíny. Prednosťou týchto zmesí je možnosť zvýšenia biologickej hodnoty jednotlivých živín, zníženia spotreby krmív na jednotku produkcie a možnosť dosiahnutia požadovanej koncentrácie a vyrovnanej potreby živín  pre konkrétnu úžitkovosť. Výrobcovia sa snažia jednotlivé receptúry kompletných zmesí optimalizovať nielen živinovo a energeticky, ale aj ekonomicky.

Okrem živinového zloženia má pri králikoch význam aj kompaktnosť a veľkosť krmiva. Granule pre mladé zvieratá majú mať priemer 2,5 až 3 mm a dĺžky 3 až 4 mm. Pre dospelé zvieratá  by priemer granúl nemal presahovať 5 mm a dĺžka 6 mm. Prašnosť, priesev a rozpad nesmie presahoval 3 %; okrem zvýšenia spotreby krmiva spôsobuje väčší podiel sypkých častíc v krmive respiračné problémy zvierat. Počas výroby granúl možno pridávať do krmív aj rôzne biologicky účinné látky. Často sa pridávajú antikokcidiká. Výrobca musí však zabezpečiť jasné označenie takejto zmesi spolu s ochrannou dobou – t.j. časom, ktorý treba dodržať medzi  ukončením kŕmenia takýmto krmivom a jatočným spracovaním zvieraťa. Zabráni sa tak tvorbe zvyškov v mäse a vnútornostiach. Ďalej sa  do kŕmnych zmesí pridávajú schutňovadlá na báze rastlinných výťažkov. Ich funkciou je, aby zabezpečili atraktívnu chuť a vôňu granúl.

Každá granulovaná kŕmna zmes má určitú dobu použiteľnosti (expirácie, garancie), ktorá je daná dobou použiteľnosti najmenej stabilnej zložky alebo vzájomného pôsobenia viacerých zložiek. Predpokladá sa pritom, že krmivo je počas doby použiteľnosti skladované podľa doporučenia výrobcu (t.j. suché, chladné prostredie bez prístupu voľnežijúcich živočíchov – hlodavce, vtáky). Obyčajne sa doba použiteľnosti udáva v rozpätí 2 – 4 mesiace.

Pre využívanie kŕmnych zmesí platia nasledovné odporúčania:

  • Používať zmes podľa návodu pre príslušné kategórie zvierat.

  • Používať zmes v garančnej lehote.

  • Skladovať zmes v suchom a vzdušnom prostredí.

  • Neskrmovať zmesi z narušených obalov (plesnivé, spečené) a po uplynutí garančnej doby.

V drobnochove sú hlavné komponenty kŕmnej dávky pre králiky zložené hlavne z čerstvej zelenej hmoty, sena, obilnín a zvyškov sušených pekárenských výrobkov. Keď sa králikom predkladajú rôzne druhy krmiva, optimalizuje si svoje živinové a energetické potreby ich selektívnym príjmom.

Reprodukcia

V drobnochovateľských podmienkach, na rozdiel od intenzívnych chovov, sa králiky pária prirodzeným spôsobom. Po preložení samice do klietky samca obyčajne celý proces prebehne za niekoľko desiatok sekúnd. V prípade, že samica nie je ochotná k páreniu je potrebné jej opätovné priloženie na ďalší deň. Väčšinou  ide o laktujúce samice, pretučnelé alebo zvieratá s hormonálnymi poruchami.

Po úspešnom párení nastáva kotnosť (gravidita), ktorú možno s vysokou pravdepodobnosťou stanoviť prehmataním rohov materníc od 14. dňa po oplodnení. Gravidita končí po 31. – 33. dňoch pôrodom (vrhom, kotením).

Pred vlastným pôrodom si samica inštinktívne začína upravovať hniezdo (5 – 7 dní pred kotením). Vlastný pôrod prebehne obyčajne v noci v priebehu necelej hodiny. Bezprostredne po pôrode dochádza k produkcii mlieka, ktorá trvá až do 28. dňa veku mláďat. Mláďatá s hmotnosťou 1 kg (pri stredných plemenách to zodpovedá veku 35 – 42 dní) možno odstaviť do samostatných klietok a začať ich výkrm. Samica sa medzitým môže znova páriť tak, aby  týždeň po odstave mláďat vrhla ďalšie potomstvo – znamená to, že v závislosti od telesnej vyspelosti mláďat možno samicu dať znova páriť na 10. – 20. deň po predchádzajúcom kotení.

Výkrm

Od 21. dňa veku mláďat začína klesať produkcia mlieka samice a mláďatá začínajú postupne prijímať tuhé krmivo. Táto fáza vývoja mláďat predstavuje kritické obdobie ich vývoja, ktoré je umocnené aj následným oddelením od matky. Skorý odstav (do 35. dňa veku mláďat) prináša riziko zvýšeného úhynu, chorobnosti alebo spomalenia rastu. Neskorý odstav (po 2 mesiacoch veku mláďat) zasa znižuje reprodukčnú  efektivitu.

Odstavené králiky sú ustajnené skupinovo a mali by mať kvalitné krmivo – optimálnym riešením je predkladať aspoň v prvých dvoch týždňoch po odstave komplexné granulované zmesi. V prípade, že chovateľ chce predkladať čerstvú zelenú hmotu, je potrebné jej postupné pridávanie do kŕmnej dávky.  

V závislosti od kvality krmiva a požadovanej jatočnej hmotnosti sa doba výkrmu končí na 80. – 120. deň. V tomto veku začínajú zvieratá pohlavne dospievať, čo vyžaduje oddelené ustajnenie podľa pohlavia. Králiky určené na ďalší chov sa umiestňujú individuálne.

 Veterinárna starostlivosť

 

Chorobnosť zvierat je často najväčšou prekážkou na ceste k chovateľskému a ekonomickému úspechu v chove králikov. Ochorenia zapríčiňujú, okrem priamych strát úhynom, nepriame straty z dôvodu znižovania úžitkovosti a na ich liečbu sa vynakladajú veľké náklady, pričom liečba nie je vždy dostatočne efektívna. Chovatelia však môžu  tieto straty významne obmedziť za predpokladu, že si uvedomia, ako vzniku chorôb predchádzať. Vo všeobecnosti platí, že prevencia ochorení je vždy lacnejšia ako ich liečba.

Za chorobu sa považuje stav organizmu, kedy dochádza k poruche priebehu a súhry normálnych životných pochodov v celom tele alebo v jeho jednotlivých orgánoch. Tento stav je výslednicou účinku rozličných patogénnych (chorobu vyvolávajúcich) faktorov a zvýšenej vnímavosti organizmu. Ochorenie vzniká vtedy, ak zmeny prostredia (fyzikálno-chemické, nutričné, klimatické, mikrobiálne a pod.)  prekročia prispôsobovaciu schopnosť organizmu. K „prelomeniu“ obranyschopnosti organizmu teda dochádza predovšetkým vtedy, ak je odolnosť zvierat nízka (v dôsledku jednosmerného šľachtenia, príbuzenskej plemenitby, deficitnej výživy, chronického stresu a pod.) alebo ak je negatívny tlak prostredia príliš veľký (zlá hygiena chovného prostredia, chyby ustajnenia, vysoká hustota zvierat na malej ploche, nesprávna výživa, kontaminovaná voda, teplotné extrémy, prievan, vysoká koncentrácia čpavku a dráždivých plynov, prašnosť, vysoká mikrobiálna, parazitárna záťaž prostredia a pod.).

Zdravé a choré zviera
Pre včasné rozpoznanie vzniku ochorení, ale i pre založenie a udržanie zdravého chovu je potrebné, aby chovatelia a ošetrovatelia zvierat poznali základné charakteristiky zdravého a chorého králika. Každé zdravé zviera sa vyznačuje určitými všeobecnými znakmi, ktoré sú typické pre dané plemeno a vyjadrujú jeho normálny (fyziologický) stav. Pri posudzovaní zvieraťa je potrebné si všímať:

  • správanie – zdravý králik vykazuje živý temperament, čulo reaguje na bežné podnety (otvorenie klietky, podanie krmiva a pod.) charakteristický je jasný výraz očí a hra ušníc.   Chorý králik sa často krčí v kúte klietky, vyhýba sa pohybu, málo reaguje na podnety, niekedy podkladá končatiny pod brucho, oči sú matné, privreté, alebo naopak „vytreštené“(pri bolesti), hra ušníc ustáva,
  • výživný stav – zdravé zviera je v zodpovedajúcej kondícii. Zdravé mláďatá vzrastom a hmotnosťou zodpovedajú veku, obyčajne sú po zdvihnutí ťažšie, než na prvý pohľad vyzerajú. Chronicky choré králiky postupne strácajú podkožný tuk a pod kožou sa črtajú obrysy chrbtice. Choré mláďatá zaostávajú v raste, pri zdvihnutí sú ľahké. Chronicky choré mláďatá si zachovávajú konfiguráciu tela mláďaťa s neprimerane veľkou hlavou voči telu,    
  • sliznice – sliznice očných spojiviek, nosa, pohlavných orgánov sú u zdravého zvieraťa ružové, vlhké, bez zvláštneho výtoku, sliznica vonkajšieho zvukovodu je čistá, suchá. U chorých zvierat môže byť sliznica príliš bledá, žltkasto alebo špinavo-červeno sfarbená, príliš suchá, častejšie však pozorujeme prítomnosť hlienového alebo hnisavého výtoku z očí, nosa, pohlavných orgánov,
  • v okolí pohlavných orgánov sa môžu vyskytovať rôzne chrasty a zdureniny,
  • sliznica zvukovodu býva niekedy zapálená, pokrytá ušným mazom, chrastami, a  hnisavým výpotkom. Ušnica chorého zvieraťa niekedy klesne, stráca prirodzenú pohyblivosť, dochádza k natáčaniu hlavy na stranu chorého ucha,
  • koža zdravého zvieraťa by mala byť čistá a pružná (keď sa vytvorí kožná riasa, táto sa primerane vyrovnáva), srsť má byť hladká a lesklá. Koža chorého zvieraťa je niekedy pokrytá kožnými léziami – zapálené miesta s vypadanou srsťou, abscesy, chrasty, ktoré nie vždy pod srsťou vidieť (zistíme ich pohmatom, keď prejdeme rukou po tele zvieraťa). Pri zvieratách s ochoreniami tráviaceho aparátu koža často stráca pružnosť (kožná riasa sa narovnáva pomalšie).  Srsť chorých zvierat je často matná a odstávajúca, v okolí análneho otvoru môže byť znečistená výkalmi pri hnačke, pri nádche býva rozstrapatená a vlhká srsť na vnútornej strane predných končatín, ktorými si zviera utiera nos. Na panvových končatinách sa môžu vyskytovať otlaky. U samíc je potrebné skontrolovať stav mliečnej žľazy, či nie je zapálená a či sa na nej nevyskytujú zatvrdnuté miesta,
  • dýchacie a obehové ústrojenstvo pracuje pri zdravom a chorom jedincovi rozdielne. Zdravé zviera má v pokoji 50 – 60 dychov, 120 – 150 tepov srdca za minútu. Pri  zvieratách s ochorením dýchacieho aparátu sa niekedy objavujú prídavné šelesty pri dýchaní, chrapot, prípadne kašeľ a fŕkanie. Často sa pozoruje výtok z nosa, niekedy je viditeľné len znečistenie na predných labkách,
  • tráviace ústrojenstvo – charakteristickým znakom zdravého zvieraťa je primeraná chuť do kŕmenia a primeraný príjem vody, ako aj pravidelné nenásilné vylučovanie.  Dôležité je všimnúť si aj pravidelné postavenie rezákov, ktoré sa pri zdravých zvieratách obrusujú a nemajú sklon k prerastaniu. U chorých zvierat býva chuť do jedla znížená až zastavená. Mení sa pohyb čriev, ktorý môže byť búrlivý, dobre počuteľný, alebo naopak celkom prestáva. Často sa objavuje zmena konzistencie výkalov, ktoré sú malé, suché, alebo naopak mäkké so zvýšeným obsahom vody, s prímesou hlienu, prípadne riedke. Niekedy vyprázdňovanie celkom ustáva.  U králikov je častá plynatosť, kedy je brušná stena výrazne napnutá,    
  • pohybové ústrojenstvo – v porovnaní so zdravým zvieraťom, s prirodzeným vývojom kostry, držaním tela a pohybovými schopnosťami, pri chorých jedincoch niekedy pozorujeme deformity kostry po úrazoch, v dôsledku porúch premeny živín alebo obrny v dôsledku infekčných a parazitárnych ochorení. Je vhodné všímať si odchýlky v konfigurácii chrbtice, predných a zadných končatín ako aj prirodzený postoj zvieraťa na pevnej podložke.
Zdravé a choré zviera
Zdravý králik vykazuje živý temperament,chorý králik sa často krčí v kúte klietky

Poruchy rastu zubov

 

 Prevencia ochorení v chove králikov

 

Prevencia ochorení by mala byť založená predovšetkým na dodržiavaní zoohygienických zásad, udržiavaní čistého prostredia, v ktorom sú zvieratá umiestnené, ako aj náradia a nástrojov, aby nedochádzalo k masívnemu premnožovaniu choroboplodných zárodkov a prenášaniu infekcií v prostredí chovu. Je potrebné zamedziť veľkému kolísaniu teplôt, prievanu, zvýšenej prašnosti prostredia, ako aj vysokej koncentrácii čpavku v chovných priestoroch, aby sa zamedzilo dráždeniu dýchacích ciest a slizníc zvierat a následne  zvýšenej vnímavosti voči infekciám.

Zvieratá by sa mali umiestňovať zásadne do čistých a vydezinfikovaných klietok, kŕmidlá a napájačky je potrebné pravidelne kontrolovať a čistiť. Technológia pre chov zvierat by mala byť prispôsobená tak, aby sa dala dobre čistiť a dezinfikovať, pričom ale musí poskytovať zvieratám potrebný komfort, aby sa zabránilo ich poraneniu a zbytočnému stresu. V každom chove sa postupne zvyšuje záťaž prostredia patogénnymi mikroorganizmami. Pri výskyte ochorení sa zvieratá po preliečení opäť reinfikujú patogénmi prítomnými v prostredí.

Pre novo nakúpené zvieratá by mala byť zabezpečená karanténa, v ktorej by bolo možné  zvieratá pozorovať minimálne tri týždne pred zaradením do chovu.

Veľkú pozornosť je potrebné venovať zloženiu kŕmnych dávok, ktoré musia zodpovedať danej kategórii zvierat ako aj hygiene kŕmenia a napájania. Na napájanie zvierat sa má používať chemicky a mikrobiologicky nezávadná pitná voda. Ako prevencia šírenia bakteriálnych nákaz, niektorí chovatelia okysľujú vodu prídavkom octu, kyseliny citrónovej alebo používajú špeciálne koncentrované roztoky okyslovadiel (acidifikátory).

Jatočné spracovanie králikov

 

 

Hlavná úžitková vlastnosť brojlerových králikov – produkcia mäsa sa finalizuje jatočným spracovaním králika.

V drobnochovateľských podmienkach sa zviera omráči vykĺbením krčnej chrbtice a vykrví sa prerezaním krčných ciev. Stiahnutie kože predpokladá určitú skúsenosť. Po vybratí vnútorností sa jatočné telo chladí počas 60 min. na teplotu 4 – 7 °C. Nasleduje buď delenie na jednotlivé jatočné časti alebo priame balenie celých jatočných tiel. Mäso králika, tak ako ostatné druhy mäsa, je potrebné nechať niekoľko hodín (18 – 24) v chlade odstáť, aby v ňom prebehli zrecie procesy súvisiace s degradáciou niektorých organických kyselín. Tie spôsobujú bezprostredne po jatočnom spracovaní značné stuhnutie mäsa, čo sa prejaví na jeho zhoršenej kvalite. V drobnochovateľských podmienkach sa osvedčilo pred zamrazením jatočných tiel odložiť ich na 1 – 2 dni do chladničky pri 6 – 10 °C. Na dlhodobé uskladňovania mäsa sa v súčasnosti najbežnejšie používajú mrazničky. Do nich sa odkladá vyzreté mäso v mikroténových vreckách, z ktorých bol odstránený vzduch ( napr. ponorením vrecka s mäsom do vody) a pri teplote -18°C a nižšej sa zabezpečuje trvanlivosť počas 6 mesiacov.

Vzhľadom na špecifické živinové zloženie králičiny je to potravinová surovina vhodná na pravidelný konzum pre všetky vekové kategórie ľudí. Typické chuťové a  aromatické vlastnosti králičieho mäsa možno vhodne využiť pri rôznych kuchynských úpravách pri bežnom i slávnostnom stolovaní.

Vzhľadom na zvláštnosti chemickej skladby králičieho mäsa je dobré pri jeho kuchynskej príprave dodržiavať niektoré všeobecné zásady:

  • čerstvé mäso z porazeného králika nie je vhodné na okamžitú prípravu. Po schladení sa  odkladá na dobu minimálne 24 hodín, aby v ňom prebehli zrecie procesy,
  • mäso sa pripravuje v primerane veľkej  nádobe s častým prelievaním vypečenou šťavou počas tepelnej úpravy,
  • pre niektoré jedlá sa mäso sparuje vriacou vodou, ktorá čiastočne potláča typickú arómu,
  • na vysmážanie sa používa mäso z mladých králikov, na prípravu mäsových výrobkov možno použiť staršie zvieratá.


Comments are closed.